Naozaj chce Rusko zaútočiť na Ukrajinu?

6.12.2021 Eduard Chmelár Komentáře

Eduard Chmelár píše o stále nebezpečnější situaci na východě Evropy, která dnes představuje největší ohrožení míru od karibské krize v roce 1962.

Extrémne napätie, ktoré rastie vo východnej časti Európy, považujem za najväčšie ohrozenie svetového mieru od čias karibskej krízy v roku 1962. Napriek tomu sa zo slovenských alebo českých médií nedozviete, čo sa vlastne deje na Ukrajine, a namiesto toho počúvate len spravodajskými službami starostlivo vyčistené oficiálne stanoviská západných centier moci. Preto hneď na začiatku chcem vyjadriť ostrý protest voči tomu, ako o tejto situácii informujú naši novinári. Páni a dámy, hanbite sa. Takú odpornú jednostrannú propagandu a informačnú blokádu som tu naposledy zažil za normalizácie, keď som sa to podstatné z udalostí vo svete nedozvedel z našich médií, ale musel som si s námahou hľadať zahraničné zdroje.

Na úvod si pripomeňme, že všetko, čo vie bežný obyvateľ strednej Európy o dianí na ukrajinsko-ruskej hranici, pochádza zo zdrojov amerických spravodajských služieb. Tie rozšírili fámu, že Vladimír Putin sa chystá napadnúť Ukrajinu. Tento naratív bezmyšlienovite preberajú západní politici, diplomati, analytici a novinári bez toho, že by sa aspoň usilovali overiť si pravdepodobnosť takéhoto scenára. A to napriek tomu, že ešte predsa musia mať v živej pamäti, ako americké spravodajské služby oklamali celý svet o výrobe zbraní hromadného ničenia v Iraku, čím vyvolali zámienku na vojenskú agresiu proti tejto krajine. Plániky o údajných „dôkazoch“, ktoré v stredu uverejnil denník New York Times, pripomínajú svojou infantilnosťou ukazovanie „tovární na výrobu biologických zbraní na kolesách a koľajniciach“, ktorými sa zosmiešnil bývalý šéf americkej diplomacie Colin Powell. Tentoraz však nejde o nerozvinutú krajinu, ktorá nemá ani na čižmy pre vlastných vojakov. Tentoraz ide o jadrovú veľmoc. A ja žasnem, že sú to stále tí istí, ktorí sa nás pokúšajú oklamať a stále tí istí, ktorí im na to skočia.

O čom však v našich médiách nenájdete ani zmienky – napätie rastie aj v Podnestersku (neuznanej republike, ktorá sa odštiepila od Moldavska), kde budú v nedeľu prezidentské voľby. Rozruch spôsobilo najmä vyjadrenie bývalého poradcu amerického prezidenta Johna Boltona, ktorý vyhlásil, že zničenie Podnesterska by malo byť jednou z priorít zahraničnej politiky USA. A hoci sa od toho oficiálne miesta dištancovali, vojenské riešenie problému nevylúčil ani líder moldavských sociálnych demokratov Viktor Šelin. Celý región na hraniciach s Ukrajinou a Moldavskom je silne militarizovaný, Američania presunuli do Rumunska veľké množstvo bojových vrtuľníkov a Podnestersko požiadalo Rusko o pomoc pri sprostredkovaní rozhovorov vo formáte 5+2, čo moldavská prezidentka odmieta.

Zúčastnené strany vedú svet do vojnovej pasce

To najnebezpečnejšie na súčasnej situácii nie je to, že by chcel niekto naozaj vojnu. História nám ukazuje, že nie všetky vojenské konflikty sa začínajú tým, že ich niekto dlhodobo plánuje. Tie najväčšie vojny sa začali tak, že politici navzájom vyhrocovali vzťahy a spustili špirálu stupňovania napätia, ktorá sa začala odvíjať v rozpore s pôvodnými zámermi ich tvorcov a riadila sa výlučne vlastnou logikou neodvratného vývoja. Inak povedané, ak budete rinčať zbraňami príliš dlho, skôr či neskôr niekto ako prvý vypáli. Toto všetko akoby si jednotliví lídri neuvedomovali a vedú nás všetkých do pasce, z ktorej niet úniku.

Jeden z najnezodpovednejších a najhlúpejších fanatikov v tomto smere je generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. Práve v čase, keď Západ potrebuje ako soľ zmierniť napätie s Ruskom, to bol on, ktorý prilial olej do ohňa a zhoršil už aj tak dosť zlé vzťahy medzi Moskvou a Bruselom. Stoltenberg namiesto toho, aby sa snažil veci upokojovať, Rusko ešte viac rozdráždil. Najprv naliehal na nemeckú vládu, aby pokračovala v rozmiestnení amerických taktických jadrových zbraní a keď Berlín neprejavil príliš veľkú ochotu, vyslovil návrh, že rakety s nukleárnymi hlavicami môžu skončiť vo východoeurópskych krajinách, teda na hraniciach s Ruskou federáciou. Stoltenbergove poznámky vyvolali v Moskve, prirodzene, pobúrenie, a vyprovokovali bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka k tomu, aby oznámil, že pri akýchkoľvek presunoch jadrového arzenálu NATO smerom na východ Bielorusko privíta rozmiestnenie ruských nukleárnych zbraní na svojom území a v prípade, ak Západ opäť rozpúta vojnu na Donbase, Minsk nezostane bokom a je pripravený bojovať po boku Ruska. Je príznačné, že naše médiá citovali len túto časť a „pozabudli“ na Stoltenbergovu provokáciu, ktorá Lukašenkovým slovám predchádzala. Pritom slová bieloruského prezidenta neznamenajú túžbu po vojne (len potrebu uchádzať sa o Putinovu priazeň) a slová generálneho tajomníka NATO pravdepodobne neznamenajú reálne zámery s rozmiestnením jadrových zbraní v Pobaltí (len spôsob, ako vydierať Berlín). Nič z toho však neprispelo k uvoľneniu napätia. Práve naopak. Keďže Stoltenberg vedel, že rozhodnutie o presune jadrových zbraní k ruským hraniciam nebude mať reálnu podporu všetkých členov aliancie (okrem iného aj preto, lebo je v príkrom rozpore so zmluvou NATO – Rusko), jeho nediplomaticky hlúpe až drzé slová zneli tak, akoby chcel vyprovokovať agresívnejšiu reakciu Ruskej federácie. „Rusko nemá právo veta, Rusko nemá žiadne slovo a Rusko nemá právo vytvoriť si sféru vplyvu v snahe kontrolovať svojich susedov,“ nafukoval sa tento bruselský úradníček, akoby chcel napodobňovať slová prezidenta USA Joea Bidena, ktorý sa naparoval, že Rusko si nebude určovať žiadne červené línie. Lenže tieto slová boli určené skôr domácemu americkému publiku, kým Stoltenberg oslovoval… koho vlastne?

Nemusíte súhlasiť s ruskými červenými líniami, ale ak nechcete rozpútať svetovú vojnu, mali by ste ich aspoň poznať a vnímať. Stoltenberg tára, ak tvrdí, že Rusko v procese rozširovania NATO nemá právo veta. Ak si niekto myslí, že prijímanie nových členov sa dialo bez tichého, aj keď veľmi neochotného súhlasu Moskvy, tak je nebetyčne naivný. Ukrajina je však niečo celkom iného, je to fundamentálny prvok geopolitickej bezpečnosti Ruska. A keď hlupák Stoltenberg vyriekne vetu, že Rusko do toho nemá čo hovoriť, tak pre sebavedomého Putina je to priam výzva dokázať mu, že sa mýli. Napokon, reakcia Kremľa na seba nedala dlho čakať: ruský prezident vyhlásil, že Rusko bude trvať na právnych dohodách, ktoré vylúčia ďalšie rozširovanie NATO na východ. Osobitne zdôraznil, že sa uspokojí iba s právnymi garanciami, teda s konkrétnym dokumentom, v ktorom bude vyjadrený záväzok NATO nepribližovať sa k ruským hraniciam. Uzavretie takejto dohody je podľa Putina potrebné, „keďže naši západní partneri porušili svoje ústne záväzky, ignorovali obavy Ruska a pokračujú v tom ďalej“.

Oklamali sme Rusov a klameme i seba

Silácke reči Západu, že Rusko do procesu rozširovania NATO nemá čo hovoriť, lebo o tom rozhodnú „suverénne štáty“, sú nielen nezodpovedné, oni sú predovšetkým pokrytecké a nefér voči samotným adeptom, lebo ich ťahajú za nos. Kyjevu a Tbilisi by mali ich skutoční priatelia otvorene povedať, že rétorika Severoatlantickej aliancie o „otvorených dverách pre Ukrajinu a Gruzínsko“ je veľmi nepeknou hrou, ktorá im dáva falošnú nádej na členstvo, lebo to sa pravdepodobne nikdy neuskutoční. Samozrejme, že Stoltenbergove slová o tom, že Rusko nemá právo vytvárať si vlastnú sféru vplyvu, sú formálne správne. Lenže takúto právomoc nemá podľa medzinárodného práva nijaký štát, a predsa vieme, že v praxi je to inak a viaceré veľmoci, vrátane USA, ju mali a majú. V medzinárodných vzťahoch platí, že ak sa nejaká krajina rozhodne spojiť s hlavným mocenským rivalom svojho suseda, potom je logické, že tento sused bude považovať takéto spojenectvo za hrozbu pre svoju bezpečnosť. A ak si dotyčná krajina vybuduje s týmto rivalom ešte aj úzke vojenské vzťahy, potom to tento sused vyhodnotí ako ešte väčšiu hrozbu. A presne takto sa pozerá Moskva na zintenzívnenie vojenskej spolupráce medzi Ukrajinou a NATO. A my si už prestaňme klamať, že tieto obavy Ruska sú prehnané alebo neopodstatnené. Záruky poskytnuté Rusku, že Severoatlantická aliancia sa viac nebude rozširovať k jej hraniciam, v skutočnosti vôbec neohrozuje bezpečnosť Západu. Naopak, odkedy sme dali Ukrajine na summite NATO v Bukurešti roku 2008 falošný prísľub, že dvere do NATO má otvorené, vzťahy medzi západný i spojencami a Ruskom sa vyostrujú, zvyšuje sa nestabilita medzinárodného prostredia a rastie počet problémov. Povedané otvorene, Európa bude bezpečnejšia, keď Ukrajina súčasťou Severoatlantickej aliancie nebude.

Musíme s tým sebaklamom prestať. Predstava, že my máme záujem o dialóg, ale Rusko ho nechce (ako to formuluje napríklad šéf slovenskej diplomacie Ivan Korčok) je falošná a podlo lživá. Západ Ruskú federáciu mnohokrát oklamal. Predovšetkým tým, keď dal naivnému Gorbačovovi ústne záruky, že NATO sa rozširovať nebude. Prvú záruku poskytol minister zahraničných vecí USA James Baker 9. februára 1990, keď Michaila Gorbačova ubezpečil, že ak Moskva stiahne svoje jednotky z NDR a bude súhlasiť s členstvom zjednoteného Nemecka v NATO, Severoatlantická aliancia sa nebude rozširovať na východ. Gorbačov vo svojich pamätiach uvádza, že s Bakerovými podmienkami súhlasil. Vtedajší americký veľvyslanec v Rusku, ktorý sa na rokovaní zúčastnil, vo svojej knihe Ilúzie veľmocí potvrdil, že Gorbačovovo svedectvo sa zhoduje s jeho poznámkami – dokonca doplnil, že Baker povedal doslova „nerozšíri sa ani o jeden palec“. O deň neskôr to podľa dokumentov spolkového ministerstva zahraničných vecí zopakoval vtedajší šéf nemeckej diplomacie Hans-Dietrich Genscher, ke´d svojmu sovietskemu kolegovi Eduardovi Ševarnadzemu povedal: „Pre nás je jedno isté: NATO sa nebude rozširovať na východ.“ A poďme ďalej: americký Archív národnej bezpečnosti zverejnil 12. decembra 2017 dokumenty s podrobnosťami, čo sa dohodlo s Ruskom. Ukázalo sa, že porušené sľuby boli oveľa rozsiahlejšie ako sa dovtedy predpokladalo: nielen USA, nielen Nemecko, ale aj Veľká Británia a Francúzsko dali Gorbačovovi pri rôznych príležitostiach rovnaké sľuby.

Konfrontácia s Ruskom tu nemusela byť a nenesie na nej vinu len Moskva. Nielen Gorbačov a Jeľcin, ale aj Putin dúfali, že po skončení studenej vojny vybudujú so Západom medzinárodné spoločenstvo, ktoré bude pred vytváraním blokov uprednostňovať spoluprácu rovnoprávnych štátov. Gorbačov podpísal so západnými štátmi na summite Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe 21. novembra 1990 Parížsku chartu pre novú Európu. V nej sa všetky európske štáty, ale aj Sovietsky zväz, USA a Kanada, zhodli na tom, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, sa v atmosfére uvoľňovania medzinárodného napätia považovalo za prekonané a nebezpečné. Západ však túto novú filozofiu bezpečnosti opojený pocitom víťazstva v studenej vojne rýchlo opustil. Vladimír Putin krátko po nástupe k moci dokonca navrhol členstvo Ruska v NATO. Lenže Západ ho odmietol. Pre mňa je neuveriteľné, ako bol v našom geopolitickom priestore dezinterpretovaný Putinov historický prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007. Pritom je s odstupom času čoraz jasnejšie, že to nebolo žiadne agresívne nepriateľské vystúpenie, ale posledná podaná ruka na spoluprácu a kritika pomerov, ktorá dnes ukazuje, že ruský prezident mal pravdu. Otvorene kritizoval unipolárny svetový poriadok pod vedením USA, ktorý je v dnešnom svete podľa neho nielen neakceptovateľný, ale aj nemožný. Kritizoval Spojené štáty za to, že nerešpektujú medzinárodné právo, kritizoval bezuzdné zbrojenie, kritizoval plány na vytvorenie amerického protiraketového dáždnika, kritizoval snahy o posilnenie NATO v Afganistane. Citoval z prejavu generálneho tajomníka NATO Manfreda Wörnera zo 17. mája 1990 v Bruseli, v ktorom povedal: „Skutočnosť, že sme pripravení nerozmiestňovať vojská NATO mimo územia Nemecka, dáva Sovietskemu zväzu pevnú záruku bezpečnosti.“ – „Kde sú tieto záruky?“ spýtal sa publika ruský prezident. Zároveň však – a to je najdôležitejšie – stále navrhoval spoluprácu, dialóg a vypracovanie konkrétnych dohôd, ktoré budú brať do úvahy tak záujmy Ruska, ako aj štátov Severoatlantickej aliancie. Západní politici, diplomati a novinári však k týmto slovám ostali slepí a hluchí. Označili ich za najagresívnejší prejav, za prejav agenta, za prejav, ktorý „aliancii nebol nápomocný“, za začiatok novej studenej vojny a podobné nezmysly. Práve naopak. Bola to posledná šanca na mier, posledný ústretový krok, podaná ruka Európe, o ktorej tam, mimochodom, Vladimír Putin nepovedal nijaké krivé slovo…

Dnešná situácia je do značnej miery vyústením tejto neochoty spolupracovať s Ruskom a spupnej túžby Západu podriadiť si ho. Udržiavanie a zvyšovanie napätia s Moskvou je zámerné, pričom dochádza k zavádzaniu obyvateľstva. Médiá huckajú našich občanov k antiruským náladám strašením, že ruská armáda robí cvičenia v blízkosti hraníc s Ukrajinou, pričom zamlčiavajú, že ukrajinská armáda robí to isté na ruských hraniciach. Západ je pobúrený, že ruská armáda sa presúva k vlastným hraniciam a odmieta vidieť, že je to dôsledok masívneho presunu vojsk NATO k hraniciam Ruskej federácie. Prečo si myslíme, že Moskva nebude reagovať na americké vojenské dodávky pre Kyjev a nákup tureckých bojových dronov pre ukrajinskú armádu? Odkiaľ berieme tú drzosť pohoršovať sa nad tým, že Rusko reaguje na naše kroky a podniká opatrenia na zaistenie vlastnej bezpečnosti?

Zelenskyj stráca podporu

Vladimír Putin nemá nijaký dôvod na to, aby zaútočil na Ukrajinu. Napriek tomu nemožno vylúčiť, že k otvorenému vojenskému konfliktu môže dôjsť. Tento scenár bol totiž napísaný niekde inde. Spojené štáty tlačia ukrajinského prezidenta Zelenského k útoku na Donbas. Ten sa to zdráha urobiť a pred otvoreným konfliktom uprednostňuje priame rozhovory s Vladimírom Putinom. V prejave pred poslancami parlamentu sa snažil vysvetliť, že takáto vojna by bola pre Ukrajinu zničujúca. Sami by ju nezvládli a naznačil pritom, že „Kyjev veľmi dobre vie, ktorý z európskych partnerov skutočne podporuje Ukrajinu v konfrontácii s Ruskom a kto to len predstiera“. Preto ak sa chce vyhnúť vojne, musí rokovať s Moskvou. Zdá sa, že Zelenskyj (ktorý stráca podporu Západu) si chce rozhovorom s Putinom zachrániť kožu. Lenže Kremeľ sa na stretnutie s ním nijako neponáhľa. Ruský prezident prostredníctvom svojho hovorcu novinárom sucho odkázal, že „prípravy na stretnutie prezidentov Ruska a Ukrajiny v súčasnosti neprebiehajú“. Vladimír Putin sa však v minulosti nechal viackrát počuť, že je pripravený diskutovať s Volodymyrom Zelenským o akýchkoľvek otázkach, okrem tých, ktoré musí najprv prerokovať s predstaviteľmi Donecka a Luhanska, keďže nemenná pozícia Ruska je, že na Ukrajine prebieha občianska vojna, ktorá si vyžaduje priame rozhovory Kyjeva s odštiepeneckými republikami.

Kto by však čakal, že ochota Zelenského rokovať s Putinom sa stretne na ukrajinskej politickej scéne s porozumením, ten nepochopil situáciu. Opozícia označila Zelenského za „zradcu“, jeho návrh na rokovania s ruským prezidentom za „scenár Kremľa“, požaduje jeho odstúpenie a vyzvala na predčasné parlamentné voľby. Pôvodne sa prezidentovi vyhrážali novým Majdanom, no keď sa na námestí zišlo len asi 3000 ľudí, organizátori oznámili, že Majdan sa začne v deň, keď bude známy dátum priamych rozhovorov medzi Zelenským a Putinom a vtedy ich tam vraj bude milión… Pravdou bude skôr to, že na ďalší prevrat sa zatiaľ nenašiel dosť ľudí. V tom istom čase organizovala opozícia Kyjevské bezpečnostné fórum, na ktorom sa zúčastnili staré známe tváre z pôvodného Majdanu: okrem bývalého prezidenta Petra Porošenka a bývalého premiéra Jaceňuka prišla aj námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová – áno, to je tá prostoreká dáma, ktorá sa počas Majdanu preriekla, že do neho Spojené štáty vrazili 5 miliárd dolárov, ktorá diktovala vtedy ešte opozičným lídrom, kto bude sedieť v ukrajinskej vláde a ktorá poslala Európsku úniu „do prdele“… Nuž, spôsob, akým sa diskutuje o budúcnosti tejto krajiny minimálne od Oranžovej revolúcie, napovedá, že je to bábkový štát riadený z Washingtonu. V otváracom prejave Porošenko svojich západných partnerov požiadal, aby pomohli Ukrajine zbaviť sa Zelenského, ktorý podľa neho „ohrozuje štátnosť a prozápadné smerovanie krajiny svojimi pokusmi vybudovať režim podľa vzoru Putina a Lukašenka“. Kým Zelenskyj tvrdil, že zmaril pokus o jeho zosadenie, Porošenko obvinil zo štátneho prevratu práve prezidenta. Výpovednejšie ako tieto hádky budú alarmujúce údaje z prieskumu verejnej mienky, ktoré zverejnil Kyjevský medzinárodný inštitút sociológie (KIIS), môže byť pre úrady alarmujúca. Za posledný mesiac sa počet tých, ktorí veria, že sa veci v krajine vyvíjajú nesprávnym smerom, zvýšil zo 61,7 % na 65,9 %. Počet tých, ktorí hovoria o správnom smere, sa znížil z 22,7 % na 18,6 %. Sociológovia ďalej zistili, že 51,6 % opýtaných neverí v Zelenského schopnosť „účinne konať ako najvyšší veliteľ v prípade ruskej invázie“; 35,9 % verí. Len 8,3 % občanov označilo súčasného prezidenta za najlepšieho vrchného veliteľa od získania nezávislosti Ukrajiny, takmer rovnaký počet označil za takého Leonida Kravčuka. Menej dostal len Viktor Juščenko dosadený Oranžovou revolúciou (4 %), dokonca aj Majdanom zosadený Viktor Janukovyč dostal 12,2 % hlasov. Za najlepšieho v tejto úlohe označilo 22,8 % Ukrajincov Leonida Kučmu a prekvapujúco 21,9 % – Petra Porošenka. V odpovedi na otázku, či je potrebné zaviesť stanné právo v súvislosti s budovaním ruských síl pri hraniciach Ukrajiny, 58,1 % odpovedalo, že by sa to nemalo robiť; 32,8 % – robte to, čo potrebujete. Pätina opýtaných podľa KIIS na tieto otázky odmietla odpovedať. Najdôležitejšie však je, že väčšina Ukrajincov odmieta vymeniť vedenie na pozadí vojenskej hrozby. Majdan ani prevrat na Ukrajine preto tak ľahko v súčasnosti nie sú možné. Opozícia síce vsádza na protesty ľudí proti priamym rokovaniam medzi ukrajinským a ruským prezidentom, ktorých potrebu vyhlásil Zelenskyj – už som však naznačil, že takéto rokovania sa s najväčšou pravdepodobnosťou neuskutočnia pre diametrálne odlišné pozície Ukrajiny a Ruskej federácie.

Čoho sa bojí Moskva

Podčiarknuté sčítané, Rusko má ten najmenší záujem na tom, aby ho niekto vtiahol do konfliktu na Ukrajine. Hoci pozornosť sa u nás sústreďujú na presuny ruských ozbrojených síl po vlastnom území, generálny tajomník NATO Stoltenberg priznal, že zoskupenie armád Severoatlantickej aliancie bude už čoskoro vo svojom zložení niekoľkonásobne väčšie ako všetok vojenský potenciál, ktorým v súčasnosti disponujú ozbrojené sily Ruskej federácie a Bieloruska pri hraniciach s bývalými republikami ZSSR a Poľska. Je teda zrejmé, kto sa môže odôvodnene báť o vlastnú bezpečnosť. Rusi sa boja hlavne rozmiestnenia raketových systémov na území Ukrajiny, ako aj hypersonických zbraní. Po dodaní takéhoto vojenského arzenálu Ukrajina vyjadrila pripravenosť „s použitím raketových zbraní zasiahnuť ruské mestá a jadrové elektrárne, ktoré sú v dosahu jej rakiet“. Preto musel ruský prezident Vladimir Putin v utorok upokojovať médiá a verejnosť, že Moskva je pripravená na takéto výzvy reagovať: „Ak sa na území Ukrajiny objavia nejaké podobné systémy, tak od začiatku roka budeme mať nové námorné hypersonické strely v prevádzke“.

Ukrajinský minister zahraničných vecí Dmitrij Kuleba sa zasa pokúsil zneužiť minulotýždňové stretnutie ministrov zahraničných vecí členských krajín NATO v Rige na to, aby v prípade vojny s Ruskom získal otvorenú podporu NATO. Podporovala ho v tom najmä britská diplomacia. Luxemburský minister zahraničných vecí sa dokonca nechal počuť, že v prípade vojenského konfliktu sme „povinní“ pomôcť Ukrajine… Povinní?? Čo nás k tomu zaväzuje? Pokúsil som sa vám podrobne vysvetliť, prečo to nie je len Rusko, kto zvyšuje napätie v oblasti a prečo je situácia extrémne nebezpečná s potenciálom prerásť do veľkého vojenského konfliktu. Je preto povinnosťou mierumilovných ľudí apelovať na všetky zúčastnené strany, aby konali s chladnou hlavou a obzvlášť na médiá, aby nezvyšovali nepriateľské nálady a informovali objektívnejšie.